Pred niekoľkými dňami...
„Nechajte, ja to mladej pani odnesiem a vy mi zatiaľ môžete zabaliť túto kyticu,“ hovorí sympatický pán v strednom veku predavačke v miestnom obchodíku. Dovolenku sa chystám stráviť doma a tak som sa rozhodla, že kúpim trochu väčší bazén. Je samozrejme pre syna, aby mal pekné prázdniny aj doma, a vôbec sa nezamýšľam nad tým, že by mu v jeho štyroch rokoch stačil aj menší. Nemôžem sa predsa verejne priznať, že sa chcem doňho zmestiť aj ja... :) Nestačím sa spamätať, a pán už nesie celý môj nákup. Vo vchode sa ma pýta, kde mám auto. „Môžem Vám to dať do kufra?“ Ešte stále trochu zaskočená za ním cupitám a neviem ako sa mám tváriť. „A-áno...“ Otvára kufor a ukladá mi nákup do kufra. „Dovidenia a pekný deň.“ Usmeje sa a odchádza späť do obchodu. Sadám do auta a po ceste sa usmievam. Ako málo stačí... Potešiť druhého človeka, len tak, lebo niekto chce, lebo môže... Pri mojej výške, resp. „nížke“ a fyzických (ne)schopnostiach ani nevie, ako mi to dobre padlo.
Rozmýšľam nad poslednými dňami, týždňami... Stalo sa toho naozaj veľa. Ťažké obdobie doma aj v práci, osobné krízy priateľov, pohreb známeho, médiá a soc. siete, ktoré sa predbiehajú v šírení negatívnych správ a nenávistných komentárov, vyhasnutý život malého chlapca, ktorý zomrel pred pár dňami pri autonehode, pod oknami našej kancelárie... Zatiaľ studené leto, tomu tiež nepridáva. Čo sa to deje?!
Snažím sa zahnať tieto myšlienky.
Volám manželovi, ktorý má vyzdvihnúť syna u babky a zisťujem, kedy budú doma. Mám ešte chvíľku čas pre seba, preto smerujem ku kamarátke s ktorou sa nám už dlho nepodarilo stretnúť. Zalieva kávu do termo hrnčekov. Sadáme do auta a smerujeme za dedinu ku kaplnke. Je tam krásne. Sadáme si na lavičku a rozprávame sa. O živote, radostiach, starostiach ... Po chvíľke sa presúvame do auta, pretože nám začína byť zima. Ani jednej z nás sa však nechce odísť a ani nevieme ako čas beží. Jeden z vzácnych ľudí v mojom živote. Už je čas ísť domov...
Moji chlapci sú už doma. Veľmi sa na nich teším. Zrazu sa mi život zdá jednoduchší. Vítam sa s manželom, ktorý kosí trávnik a vchádzam dnu, kde ma môj syn hneď vo dverách zasype zážitkami z prázdnin. Usmievam sa... Dnes urobím niečo dobré na večeru!
V týchto dňoch...
Pozerám von oknom, na ktoré celý deň vytrvalo klope dážď. Dovolenka doma teda pekne začala. Nenechám si však pokaziť tieto dni. Myslím na skvelý víkend s rodinou a priateľmi. Na úspech manželovho tímu v adrenalínových pretekoch, na hrdosť v synových očiach, keď aj on prvýkrát dostal naozajstnú medailu.
Búrka nielen za oknom, ale aj v srdci. Búrka pocitov, zážitkov, ľudí, ruchu, smútku, napätia, radosti aj smiechu – jeden obyčajný týždeň, v ktorom každý deň bol výnimočný... Deň v ktorom mám toľkokrát na výber. Vidieť veci z rôznych strán, kontextov, pohľadov. Vidieť celú ťarchu negatívnych vecí posledných dní, alebo si radšej spomenúť na človeka, ktorý mi s úsmevom otvoril dvere na úrade a poprial pekný deň, na vzácnych ľudí, ktorí sú vždy pripravení počúvať, na kamarátku, ktorá mi s nadšením rozprávala, ako jej niekto u nás pomohol vo vlaku s batožinou, čo sa vraj v ich „veľkom“ svete nestáva. Na rodinu, ktorá mi rada postráži dieťa cez prázdniny, na manžela, ktorého trpezlivosť je nekonečná, na syna, ktorý ma nabíja svojou energiou a na množstvo drobných zázrakov, ktoré robia život životom.
Pretože v každom dni sa nájde drobnosť, ktorá rozochveje vnútro radosťou... ;)